Jednou z najúžasnejších vecí na vede je to, že neustále podlieha zmene. Vedecké poznatky pribúdajú dramatickým tempom a nové fakty nás neustále nútia ohliadnuť sa ponad vlastné rameno a vytvoriť novú interpretáciu príbehu, ktorý sme pokladali za správny. Dnes si povieme niečo viac o teórii, ktorá je vyvrátená už pár desiatok rokov.
Napriek tomu sa s ňou ešte stále stretnete v populárnych psychologických časopisoch, učebniciach psychológie, vo vzdelávaní v rámci osobnostného rozvoja i v práci koučov. Teória trojjediného mozgu je totiž tak jednoduchá na pochopenie, že si ľahko získala pozornosť ľudí. Paradoxom je, že jedným z najväčších popularizátorov tejto vyvrátenej teórie bol astrofyzik a popularizátor vedy Carl Sagan, v časoch, keď už existovalo mnoho dôkazov o tom, že nie je pravdivá.
Vysvetlime si teda v krátkosti, o čom hovorí táto teória, ktorej autorom bol bystrý neurovedec Maclean. Naplno ju predstavil vo svojej práci The Truine Brain in Evolution. Teória trojjediného mozgu stojí na základnej myšlienke, že každý ľudský mozog pozostáva z troch nezávislých, hierarchicky usporiadaných a vzájomne súperiacich systémov. Jeho model bol v podstate neuroanatomickým súrodencom Freudovho superega, ega a ida alebo Platónovej alegórie o kočišovi (rozum) a dvoch koňoch (pudy a emócie). Javí sa tak intuitívne správna, že sa stala citovanou hlavne v populárnej psychológii. Ľudský mozog teda podľa nej pozostáva z troch subsystémov – plazieho, cicavčieho mozgu - limbického systému a neokortexu. Každá vrstva bola podľa neho evolučnou nadstavbou tej predchádzajúcej a ako ďalší kúsok stavebnice bola postavená nad tú predchádzajúcu. Plazí mozog je zodpovedný za naše inštinkty, cicavčí za naše emócie a moderný mozog primátov – neokortex za náš intelekt. Neokortex, ako sídlo našej racionality, nám teda pomáha tieto inštinkty a emócie krotiť. Hypotézy predložené MacLeanom však neprešli skúškou času. Vďaka poznatkom komparatívnej a experimentálnej neuroanatómie a evolučnej neurobiológie sa ukázali ako nesprávne. Nejde teda o pseudovedu, ide o starú, desiatky rokov vyvrátenú vedeckú teóriu.
Tento článok nie je kritikou jej autora, vytváranie a testovanie hypotéz je súčasťou vedeckej práce. Táto teória je však chybná v mnohých aspektoch, preto nemôže byť užitočná ako funkčný model evolúcie ľudského mozgu. Poďme teda pekne po poriadku.
Posledné dekády bol príbeh evolúcie ľudského druhu, príbehom jeho výnimočnosti. Dáta však viac a viac ukazujú, že sme len ďalším primátom, ktorý je ostatným primátom v mnohom podobný. Darwin bol zástancom myšlienky, že mozgy sa „vylepšujú“ v priebehu evolúcie a táto myšlienka bola prítomná aj vo vede o anatómii mozgu v jej prvopočiatkoch. To reprezentovala myšlienka, že ak porovnáme mozog cicavca a mozog plaza, uvidíme tam posun viditeľný vo forme novej „vrstvy“, podobne ako pri geologických vrstvách. Prvotná myšlienka v anatómii mozgu a jeho evolúcii bola, že aj cicavčí mozog si zachováva záznamy z evolučnej minulosti vo forme nižšieho plazieho mozgu a na jeho najvrchnejšej vrstve nájdeme vrchol evolúcie kortex. Táto idea je však nesprávna v mnohých ohľadoch. V prvom rade evolúcia neprebieha takto lineárne a nepredstavuje progres, ale zmenu. K evolučným zmenám dochádza transformáciou existujúcich častí. V mozgu cicavca nenájdeme navyše žiadnu štruktúru oproti plazom a iným stavovcom. Jediné v čom je rozdiel, je že tieto štruktúry u rôznych druhov expandovali do iných rozmerov. Kortex teda nie je evolučnou novinkou, ktorou disponujú len ľudia, či iné primáty. Napríklad spomínané plazy tiež disponujú kortexom. Sépie, chobotnice a hlavonožce sú vybavené extrémne komplexným nervovým systémom a správaním a rovnako je to u niektorých druhov hmyzu a článkonožcov. Nie je teda pravdou, žeby ostatné živé tvory okrem človeka reagovali neflexibilne na stimuly z okolia. Taktiež generujú správanie na základe podobných neurálnych substrátov, ktoré integrujú informácie a produkujú správanie za pomoci okruhov, ktoré si evolučne vyvinuli na rozhodovanie. Zároveň nemôžeme mať mozog plaza, nakoľko sme sa nevyvinuli z plazov. Kooexistovali sme s nimi v rovnakom čase a len zdieľame spoločného predka.
Štruktúry, ktoré MacLean nazýval „Plazí mozog“ taktiež nerobia to, čo sa Maclean domnieval, že robia. Nie sú určené na „plazie“ správanie, – ale napríklad hrajú kľúčovú úlohu aj pri selekcie akcie na všetkých spomínaných úrovniach. Limbický systém nie je unifikovaný systém, ale ide o súbor rôznych štruktúr s rozmanitými prepojeniami a funkciami. Je zodpovedný za množstvo iných aj kognitívnych funkcií a činností, v žiadnom prípade nie výlučne za emócie.
Jeden z najškodlivejších aspektov teórie trojjediného mozgu je to, že prisudzuje emóciám primitívnejšiu funkciu ako rozumu a zároveň hovorí, že pokrok, ktorý vidíme u ľudí je vďaka tomu, že máme rozum a vieme potlačiť emóciu. Podľa MacLeanovho modelu teda „primitívne“ emócie zodpovedajú za to, že volíte Trumpa, veríte konšpiráciám, míňate peniaze na zbytočnosti a neviete prestať civieť na bilboardy s polonahými telami. Toto je asi najškodlivejší aspekt celej teórie.
Ako podotýka Antonio Damasio, neurovedec, ktorý takmer celú svoju kariéru obetoval tomu, aby preukázal, že emócie sú nevyhnutné pre ľudské rozhodovanie, a že racionalita neznamená absenciu emócií, tento koncept je nesmierne zavadzajúci. Niekedy je emócia veľmi racionálna, napríklad v prípade, keď vás premkne strach v situácii akútneho ohrozenia. Pozor emócie však nie sú poslíčkovia pravdy. Tak ako voči myšlienkovým obsahom, tak aj voči emóciám treba byť skeptický, sú však dôležitou súčasťou zložitej mašinérie, ktorá nám pomáha rozhodovať sa. Na základe týchto nových poznatkov potrebujeme od základov prekopať a redefinovať pojem racionalita v súlade s aktuálnymi poznaním. Nové kontúry tohto pojmu budeme odhaľovať s našimi študentami v Brainery.
Náš ďalší článok bude pojednávať o tom, prečo je NLP alebo neurolingistické programovanie pseudovedeckým prístupom, ktorý ma s neurovedou spoločné len slovíčko neuro.
Skepticizmu zdar.
Berridge, K. (2003), Comparing the emotional brains of humans and other animals. In Davidson, R. J., Scherer, K. R., Goldsmith, H. H. (Eds.), Handbook of the affective sciences, Oxford University Press Newson Lesley (2021), A Story of Us: A New Look at Human Evolution MacLean, P. D. (1990), The triune brain in evolution: Role in paleocerebral functions. Herculano-Houzel Suzana (2018), Human Advantage, A New Understanding of How Our Brain Became Remarkable Chittka, L., Niven, J. (2009), Are bigger brains better? Current Biology,19 LeDoux, J. E. (2012), Rethinking the emotional brain. Neuron, 73 Lisa Feldman Barrett (2020), Seven and a Half Lessons About the Brain Antonio R. Damasio (2018), The Strange Order of Things: Life, Feeling, and the Making of Cultures