V modernom svete, ktorý pričasto oceňuje exponenciálny rast, monetárny úspech, utopickú fyzickú dokonalosť, nadmernú spotrebu a vysoké tempo, sa veľakrát cítime ako v zrýchlenom filme. Bežíme maratón, ale strácame nad sebou kontrolu a nestíhame žiť ani sa zhlboka nadýchnuť.
Len zriedkakedy stres neokupuje náš deň a ilúzie, ktoré nám predávajú motivačné knižky o živote bez stresu ako vystrihnuté z brožúriek Strážnej veže, sú v realite bežného dňa len parou z čajníka, po ktorej neostane ani len hmlistý opar. Stres je nevyhnutnou súčasťou ľudské bytia a adaptívnou odozvou nášho nervového systému na výzvy, ktoré prežívame.
Z evolučnej perspektívy nám stres pomáhal prežiť v situácii akútneho ohrozenia a mobilizoval naše zdroje energie k akcii. Dnes už nežijeme (tí šťastnejší - aspoň v našom geografickom kontexte nie) v stave neustáleho ohrozenia a napriek tomu si stres dokážeme aktivovať sami aj bez bezprostredného ohrozenia len z čisto psychologických pohnútok. Katastrofické scenáre a horory, ktoré produkujeme v našich hlavách, nám však spúšťajú rovnaké biologické procesy, aké sa kedysi dávno spúšťali našim prapredkom v stavoch akútneho ohrozenia života, keď na afrických savanách čelili všakovakým hrozbám. Tam to malo zmysel a tento stav trval veľmi krátko.
Dnes sa nám však vďaka tomuto imaginárnemu šialenstvu, ktoré si produkujeme, spúšťajú identické chemické búrky a robíme to nonstop. Bojíme sa či splatíme svoje hypotéku, či neprídeme o prácu, či výsledky zdravotných testov budú negatívne, či sa nám dôležitá prezentácia pred dôležitými ľuďmi podarí, či nám naša láska odpíše na našu sms, či na chate bude wifi. Toto všetko ani zďaleka nie je zadarmo a oberá nás to o hodnotné zdroje mentálnej i fyzickej energie. Za chronické aktivovanie tohto užitočného mechanizmu prežitia však platíme priveľkú cenu. Chronický stres nie je abstraktný koncept, naopak veľmi konkrétne dokáže zabiť neuróny v našom mozgu, vytvoriť pneumatiku okolo nášho brucha, vypnúť našu imunitu a zmeniť chémiu vo vašom mozgu spôsobom, ktorý pripomína klinicky depresívneho človeka.
Keď sa spustí stresová reakcia, nemáte čas tráviť, ani sa reprodukovať, všetky v tom momente „nepodstatné“ systémy sa vypnú a my „bojujeme o život“ pričasto v situáciách, keď vlastne o nič nejde. Toto všetko samozrejme nie je ideálny parameter, ktorý prispieva k dlhému a spokojnému životu.
Pár týždňov do roka sa už 30 rokov jeden z najuznávanejších neurobiológov dneška – Stanfordský profesor Robert Sapolsky presúva do Afriky do Kene, aby sledoval spolužitie a správanie skupiny paviánov. Tieto paviány nie sú stresované inými predátormi, ale príslušníkmi ich vlastnej skupiny – inými, tzv. alfa paviánmi. Vačšinu dňa trávia tým, aby medzi sebou navzájom bojovali a robili si zle. Sú preto vynikajúcim modelom pre pochopenie civilizačných chorôb západu. Sapolsky zistil, že paviány a ich postavenie v hierarchii, je priamoúmerné hladine stresových hormónov v ich tele. Tie submisívne, nachádzajúce sa najnižšie v hierarchii mali konštantne zvýšený tep, krvný tlak a zvýšenú hladinu stresových hormónov.
Profesor Michael Marton z University College Medical School London viedol štúdiu, ktorá mapovala zdravie 29 000 britských štátnych úradníkov v priebehu 30 rokov. Pozrel sa teda na to, či postavenie ľudí v hierarchii je priamoumerné ich zdraviu. Zistil, že čím nižšie sa nachádzate v hierarchii, tým vyššie je vaše riziko srdcovo cievnych a iných civilizačných chorôb. Napriek tomu, že išlo u ľudí, ktorí mali stabilnú prácu – ich postavenie v hierarchii malo priamy dopad na ich zdravie a dĺžku ich života. Profesor Sapolsky dodáva, že nielen nízke postavenie v hierachii má dopad na vaše stresové hormóny a zdravie, ale aj subjektívny pocit nízkeho postavenia, nedostatočnosti a chudoby ma rovnaký efekt. To, čo naša spoločnosť dotiahla priam do dokonalosti je práve pričasté oceňovanie materiálneho úspechu a fyzickej krásy a neustále nám strká pod nos to, čo ešte nemáme a mohli by sme mať. Práve takéto prostredie prispieva k subjektívnemu pocitu nedostatočnosti a nízkeho statusu. Od nikdy nekončiacej ponuky stále nových lepších produktov, lukratívnejšej práce, dovoleniek, krásnych vyretušovaných tvárí bez pórov a vrások, ideálnych postáv, večnej mladosti až po rozprávkové rezorty na Bali. To roztáča špirálu večnej nespokojnosti a chronického stresu. Žijeme v dobe, kde sme konštantne konfrontovaní s tým, že to čo máme, nie je dosť a nanešťastie aj v spoločnosti, ktorá práve tejto (pre spoločnosť nie najzdravšej) forme statusu pripisuje hodnotu. Keby sme ako spoločnosť začali viac namiesto bezbrehého egocentrizmu a samoľúbosti, oceňovať spoločensky prospešné správanie pravdepodobne by sme sa dopracovali k zdravšej a múdrejšej spoločnosti.
Vo večernej škole Brainery sa pozrieme i na to, ako prenatálny stres, ktorý ste prežívali v brušku vašej matky ovplyvňuje vaše prežívanie stresu ešte dnes, aké protiopatrenia dokážeme robiť, ako dostať vlastnú biochémiu pod kontrolu, aby sme predišli fatálnym dôsledkom chronického stresu i či altruizmus a prosociálne správanie môžu byť odpoveďou a liekom na tento fenomén dneška. V našich firmách, rodinách a komunitách by sme radi videli viac empatie, prosociálneho správania a kreatívnych jedincov – ale prostredie chronického stresu nie je ani náhodou ideálnym prostredím pre tieto kvality. Ako teda vytvoriť spoločnosť, ktorá umožní ľuďom prosperovať? Poďte s nami diskutovať do Brainery.
Comments